Fashion Revolution a stavanie domu

Rok prešiel a máme tu ďalšie Fashion Revolution. Myslím, že už nemusím vysvetľovať o čo tu ide. Spomínala som to už vo viacerých článkoch (napríklad tu , tu alebo tu). 

Vždy v tomto období sa komali nejaké prednášky spojené s tématikou a fungovaním módneho priemyslu. Alebo prehliadky študentov, recyklovanej či udržateľnej módy. Vždy zároveň s týmito podujatiami prebiehala aj online akcia, kde sa ľudia pýtajú výrobcov a značiek: "Kto vyrobil moje oblečenie?".

Tento rok je to iné. Po svete sa premáva corona vírus, väčšina z nás uviazla doma a tak jediný, kde sa možno Fashion Revolution zúčastniť zostáva práve online priestor. Okrem toho, že výrobcovia sa môžu ukázať s tabuľkou "Ušila som tvoje oblečenie" pribudla aj nová špeciálna tabuľka "Ušila som tvoje rúško".

Otázka, kto vyrobil naše oblečenie mala zaistiť transparentnosť vo výrobe, prinútiť firmy aby zlepšili pracovné a platové podmienky pre ľudí. Keď sa ale na Fashion Revolution pozriem na internet teraz, vidím len ľudí, čo šijú rúška. A našťastie ich nieje málo.

Nechcem aby to vyznelo, že si teraz z toho uťahujem. To, že ľudia pomáhajú a šijú rúška pre iných, a častokrát celkom zadarmo (rozumej na svoje náklady, lebo aj materiál niečo stojí) ich rozdávajú je naozaj úctyhodné.

A nechcem ani aby to znelo, že to beriem príliš povrchne. Pretože tak to nieje. Na Instagrame som sa dostala  k úvahám a následne k článku od @drews_beauty (odporúčam prečítať), ktorá sa pozrela na Fashion Revolution práve z tej strany, o ktorú som sa od začiatku zaujímala aj ja. Na svoju prvú Fashion Revolution prednášku si pamätám asi najlepšie. Aj práve preto, že som tam šla s veľkým otáznikom v mojej hlave. Na svoje otázky som dostala čiastočné odpovede a tak som bola aj čiastočne uspokojená. Vtedy mi to stačilo a nadšene som podporovala všetko, čo sa týkalo zmeny k lepšiemu.

Lenže ak dieťaťu zodpoviete otázku len čiastočne, uspokojí sa, ale ako bude rásť, znovu sa k otázke vráti a bude potrebovať viac. Tak aj mne sa táto jedna otázka postupne vracala späť. A znova vyšla na povrch. Znova mi v hlave vyskakuje kontrolka s červeným svietiacim nápisom "A čo budú robiť? Ako budú žiť ak im prácu vezmeme?" Nepracovala by som ja radšej v hrozných podmienkach ako bola úplne bez možností? "

No a presne s týmito svietiacimi nápismi v hlave som sa včera dostala k spomínaným storkám u Drew. Pustili sme sa trošku aj do debaty, ale je pravda, že toto by bola debata na veľmi dlhú dobu a hlavne my dve by sme aj tak nič nevyriešili. Ak sa pýtate, stále nepoznám odpoveď na moje otázky. Nie takú, ktorá by ma celkom uspokojila. Nie takú, ktorá by vyriešila situáciu o ktorej sa bavíme (teda ťažkú a nebezpečnú prácu v módnom priemysle, detskú prácu, nízke mzdy a pracovnú šikanu). Ani takú, ktorá by vyriešila čokoľvek z toho.

Je pravda, že niekedy je lepšie sa do ničoho nemiešať, na druhej strane či chceme alebo nie týkajú sa tieto veci aj nás. Sme predsa koncoví spotrebitelia. My rozhodujeme čo si kúpime a čo nie, my ovplyvňujeme ako spotrebitelia ekonomiku.

Ak sa pozriem do dejín, vidím jeden vzorec, ktorý sa odjakživa opakuje. Všade kam príde "vyspelejší" človek, tý "menej vyspelí" ľudia trpia nie tým, že by doteraz žili v nedostatku, ale práve príchodom svojich "zachráncov", ktorí im prišli zdvihnúť životnú úroveň. Z tohoto hľadiska je naozaj niekedy lepšie sa do života iných nemiešať.

Na druhej strane, my už sme tam vpadli, vyplienili a zničili všetko čo šlo v mene pozdvihnutia ich životnej úrovne (a svojich ziskov), tak je fér ich v tom teraz nechať? Je fér nechať ich plávať v bahne, ktoré sme im tam narobili? Lenže čo ak to nieje bahno, ale tekutý piesok, čo sme im tam priniesli a čím viac sa tam v tom budeme mrviť, tým viac sa budú ponárať?

Premýšľala som ako by sa to dalo vyriešiť. Ale poznáte to, človek má vždy kopu rečí a riešení ak za ne nieje zodpovedný. Tak ako všetci sú perfektní politici, kým niesú naozaj vo vláde. Preto sa do nejakých riešení nejdem ani púšťať.

Ak ale môžem čisto za seba povedať, neviem nepodporiť hlas proti neprávosti a útlaku. Vždy si radšej kúpim tričko, ktoré bolo vyrobené za fér podmienok. Vždy si radšej nekúpim veľa hlúpostí za málo peňazí. Vždy ma bude zaujímať kam idú moje peniaze. Otázka "Kto vyrobil moje šaty." nieje zlá. Ale myslím, že by sme sa mohli skôr pýtať, kam idú zisky z predaja, ako sa rozdeľujú. Nekupovaním oblečenia síce šetríme planétu, ale berieme prácu ľuďom, ktorí ju potrebujú. Možno by sme len mali dať najavo, že sme ochotní kupovať veci, ak výrobcovia budú ochotný zlepšiť podmienky ich robotníkov. Možno by sme mali dať najavo, že sme ochotný zaplatiť viac ak oni budú ochotný tie peniaze dať na mzdy robotníkov a nie do svojho vrecka.

Ale čo ja viem, možno (určite, len neviem či aj oficiálne) sa už tieto otázky Fashion Revolution dávno pýta tiež.

Každopádne všetci máme tendenciu riešiť v prvom rade veci, ktoré sa nás dotýkajú najviac (ak samozrejme neutekáme pred vlastnými problémami, vtedy by sme najradšej vyriešili všetky problémy sveta, len aby sme nemuseli riešiť ten náš) a tak to mám aj ja. Rozhodne niesom ľahostajná k problémom, ktoré sú momentálne niekde v Bangladéši či inde na svete, ale myslím, že skôr budem chcieť vyriešiť problémy, ktoré sa má týkajú viac. A problémy, na ktoré mám ako také riešenie.

Hovorím o znečistení, plytvaní a nadprodukcii v módnom priemysle. To je vec do ktorej mám viac čo povedať a viem ju viac riešiť. Samozrejme ako spotrebiteľ. Nemyslím teraz nenakupovaní vo fast fashion reťazcoch. Od toho som sa už tak nejak posunula inde. Pre mňa riešenie tohto problému stojí na jednom základnom kameni a na jednom najdôležitejšom pilieri. Základným kameňom na, ktorom treba stavať je vedomosť, čo človek skutočne potrebuje a čo nie. Znie to celkom jednoducho, ale opracovať tento kameň do tej správnej podoby vôbec nieje také jednoduché. Chce to veľa práce a premýšľania a pozorovania. Treba totiž vedieť kde treba udrieť prýskačom (tento výraz som si našla v obchode s umeleckými potrebami medzi náradím pre sochárov a netuším či je to to správne náranie na opracovanie základného kameňa, ale asi to bude lepšie ako napísať slovo majzlom - tak sme tomu náradiu hovorievali u nás doma) aby sa celý kameň nerozpadol.

Pilierom je naučiť sa nenakupovať zbytočnosti a vyberať si naozaj kvalitné veci. Nikto predsa nechce mať nosný pilier z nekvalitného materiálu, ktorý sa mu po pár rokoch zlomí. To by mu totiž celá stavba spadla na hlavu.

Je na každom ako si postaví svoj dom a v čom je ochotný žiť. Mňa tiež čaká ešte zopár úprav. Stále mám toho viac než sa mi zmestí do môjho mini bytu. Nakupujem prevažne v sekáčoch, pretože nejak sa neviem zbaviť pocitu, že na svete je toľko vecí, že je celkom zbytočné stále vyrábať nové a nové (je to pravda, aj keď ich výroba na druhej strane dáva ľuďom prácu) a ja jednoducho už od mala neznesiem plytvanie. Vlastne skôr sa snažím nenakupovať vôbec, lebo to jednoducho nepotrebujem a môj základný kameň je v tejto veci takmer opracovaný. Takmer, pretože ešte zďaleka neviem všetko a zďaleka neviem pre čo je lepšie sa rozhodnúť. Len viem, že čím lepšie sa rozhodnem, tým lepší a kvalitnejší život budem mať. A čím lepšie sa rozhodnú ľudia (a čím viac ľudí) okolo mňa, tým lepšie sa bude žiť všetkým.

Niekde tu som sa chcela dopracovať k vysvetleniu prečo som k článku o Fashion Revolution pridala práve tieto stylingové fotky. Mal to byť plynulý prechod od môjho riešenia nadprodukcie v móde cez nakupovanie v secondhandoch až po objasnenie, že (zasa) takmer všetky veci na fotkách sú poráve zo sekáča. Ibaže sa k tomu celkom neviem dopracovať, nenapadá ma ako spojiť to, že sa hrám zo sekáčovými vecami doma v obývačke a vážne problémy, ktoré musí znášať naša planéta práve preto aby sme si mohli ukazovať ako sa vieme pekne obliecť. Ale to sme skrátka mi ľudia. Nič nieje len čierne alebo biele. Naše činy majú veľa farieb a možno ani sami nevieme, ktorá je vlastne dobrá a ktorá nie. To je aj dôvod prečo mi nieje jasné ako vyriešiť napríklad problémy, čo rozoberá práve Fashion Revolution. Garantujem Vám, že každý čin má svoje následky. Otázkou je ale či tie následky budú dobré, alebo nie. A či budú také ako sme očakávali.

Nie všetci so mnou budete súhlasiť, hlavne asi s prvou polovicou článku, ale zdieľam otvorene svoje názory a na tie máme chvalabohu právo. Takže pokojne ten svoj vyjadrite dolu v komentároch a môžeme sa o tom spolu porozprávať. Majte krásny deň!