 |
| photo:@cathyphoto |
Na tieto akcie chodím už dá sa povedať pravidelne. Je zaujímavé, že po rokoch ma to stále neprestáva chytať za srdce a aj napriek tomu, že už toho viem veľa, stále sa dozvedám nové a nové veci.
Začalo to pádom budovy a nešťastnou smrťou mnohých ľudí, ktorým sa dalo pomôcť, keby neboli iný ľudia chamtivý.
Tam sa to ale naozaj všetko len začalo. Konečne svet vie o tom, čo všetko textilný priemysle ako druhý najšpinavší spôsobuje ľuďom, ktorý v ňom pracujú, ktorý v jeho dosahu žijú a nakoniec aj nám všetkým, ktorý sme koncový spotrebitelia. A tiež to, že si za veľa vecí môžme sami.
Ak by sme netlačili na výrobcov a nepožadovali nízke ceny, nakoniec prečo by sa ich tak veľmi sa ich tak veľmi snažili dosiahnuť. Áno jasné, pažravosť a honba za ziskom je bohužiaľ motivácia pri veľa zločinoch spojených s módou. Ale každý musíme začať od seba, pretože ak zmeníme seba zmeníme všetko. Je to jednoduchá matematika. Ja je jednotka, každé ja je celok. Takže ak sa zmení každá jednotka, zmenil sa aj celok.
No dosť matiky aj tak som nikdy nemala rada čísla. Oveľa radšej mám rada obrazy. Bohužiaľ čo sa týka módneho priemyslu jeho obraz nieje zrovna krásny. Časopisy, obchody nám ponúkajú krásu. Ale krásu falošnú, za ktorou stojí utrpenie, znečistené rieky, pôda, hory nespracovaného odpadu a to už teda nieje žiadna krása.
Chcela by som aby sme robili svet krajší. Aj tým čo nosíme. Veľmi sa mi páčil nápad pridať k hlavnej kampani Who Made my clothes - (teda otázky Kto vyrába moje oblečenie, ktorej cieľom je vyvíjať tlak na fast fashion spoločnosti aby sa viac zaujímali a snažili sa zmeniť či už v eko sfére, alebo v prístupe k zamestnancom.) aj kampaň milovaný kúsok, kedy každý z nás mohol ukázať svoj obľúbený kúsok, ktorý nosí už nejakú tu dobu. Cieľom bolo (aspoň tak som to pochopila) ukázať, že netreba mať 1000 kusov oblečenia na jedno použitie, ale že nám stačí aj menej ale viac kvalitných kúskov, ktoré budeme mať radi a budeme ich môcť nosiť stále dokola až kým sa na nás nerozpadnú.
Tiež som pár takýchto kúskov ukázala na instagrame, ale jeden som už ukázať nemohla a chcela by som Vám o ňom povedať. Boli to moje obľúbené rifle. Keď som ich začala nosiť ešte nebolo spoločensky prípustné nosiť diery na nohaviciach ako je to teraz. Samozrejme ja ako veľký rebel som si ich na ne spravila ale len jemne a nechala som si ich prirodzene rozdrať a roztrhať. Nosila som ich von s kamarátmi, na koncerty aj do školy. V mojich 18tich rokoch som mala o 10kilo vic ako dnes ale tieto rifle mi záhadne sedeli stále. Ako mi na nich pribúdali diery, tak sa stále viac stávali aj populárnejšími a tak som ich mohla nosiť bez nejakého pohoršovania sa ostatných. Prišli aj časy, kedy som nosila zo sebou ihlu a niť (to sa mi stáva často :D), a počas jazdy ich zašívala, aby som nezostala nahá. Ale nikdy ma nenechali v štychu. Ale aj ich príbeh sa musel skončiť, trval však krásnych 16 rokov.
Mimochodom páči sa mi, keď veci majú svoje vlastné príbehy. Ak nejaký máte, budem rada ak mi ho napíšete. Toto určite nebol odomňa posledný príbeh na tomto blogu, pretože som sa rozhodla začať niečo ako pravidelnú rubriku s príbehmi vecí z môjho šatníka, pretože takých vecí tam mám viac než dosť.
A ešte jednu novinku by som chcela na blogu rozbehnúť a síce ukázať, že jedna vec sa dá nosiť veľa kráť a tak budem pravidelne robiť week with (týždeň s) a ukážem Vám ako nosím jednu vec celý týždeň. A začnem rovno teniskymi, ktoré som mala aj na Fashion Revolution. Čo vy na to?
All photos by: @cathyphoto
