Just be yourself

Photo: Tomáš Figura (@tom_loft)Pants: ihlow.sk

Rodíme sa s ňou. Žijeme s ňou až kým ju z nás nevytlčú. Kým nám nevtlačia do hláv, že je zlá a nebezpečná. Spontánnosť je nám prirodzená rovnako ako napríklad radosť.

Ako deti sme nedumali nad plusmi a mínusmi, kým sme si vzali jabĺčko z cudzieho košíka (to nepíšem len tak, ako dieťa som to naozaj urobila pri ceste vlakom a ten pán mi ako inak to jabĺčko nakoniec s úsmevom daroval). Kiež by nám mami vtedy nepovedali len jednoducho, že sa to nesmie, ale skôr nás naučili, že ak po niečom túžime stačí sa spýtať. Naboli by v nás potlačili našu spontánnosť, ale naučili nás slušnosti.

Pretože spontánnosť nie je neslušnosť. Je to prirodzené a slobodné konanie. Neovplyvnené rokmi zákazov a nariadení ako sa máš alebo nemáš správať.

V puberte sa vo mne začalo všetko búriť a spontánnosť dovtedy potlačováná aj strachom z reakcií iných sa znova dostala na povrch. Kedy, ak nie v období prvých lások, prvých prebdených nocí a prvých priateľstiev na život a na smrť by malo byť moje konanie spontánnejšie!? Len tak bezhlavo sa zamilovať, nepremýšľať či sa to hodí alebo nie, či máte nejakú budúcnosť alebo je to pre iných nemožné. Spontánnosť je konanie bez toho aby si si čomkoľvek príkazoval alebo zakazoval. Skrátka konáš ako cítiš a cítiš to čo konáš. Je to život vychutnaný si do poslednej kvapky. Je to vylízaný pohár medu. Je rovnako sladká a nepozerá na "kalórie". Jednoducho chutí. 

Od mala, cez pubertu a potom celý život sa ľudia v sebe snažia spontánnosť ubiť a schovať niekde do kúta. Ale my sme stvorenia slobodné a máme dar myslieť. Niekedy však myslíme príliš veľa. Myslíme na to ako máme myslieť, a ako máme konať. Pritom samotné konanie pochádza priamo z našej mysle. Najskôr je myšlienka a potom nasleduje čin. Ak aspoň niekedy nekonáme spontánne, je to akoby sme nedôverovať vlastnému mozgu a vlastnému ja. Pretože len spontánne konanie je to naše skutčné je. 

Samozrejme život nás formuje, ovplyvňuje nás množstvo vecí, ktoré sa nám stali, ovplyvňujú nás ľudia, ktorých sme stretli. To všetko nás mení a vytvára z nás osobnosť, ktorou sme. Aj preto sa niekto dokáže správať a rozhodovať viac spontánne a niekto menej. Jednoducho nás život a udalosti, ktoré sme prežili naučil ako veľmi môžeme byť spontánny. 

Niekedy nás môžu spontánne rozhodnutia priviesť k zlým skúsenostiam, ale ja stále dôverujem môjmu podvedomiu (lebo k tomu má podľa mňa spontánnosť najbližšie) a verím, že všetky takéto rozhodnutia ma vedú presne tam, kam mám prísť a to priamou cestou, bez nejakých obchádzok. Nie je to vždy tak, ako by som si predstavovala, a zažila som si aj veľa sklamaní, ale v konečnom dôsledku, stále len nasledujem vlastnú cestu a smerujem presne tam kam mám. 

Teraz nebudem tvrdiť, že všetky moje rozhodnutia vznikli spontánne, pretože by to nebola pravda. To nie, tiež si niekedy potrebujem veci premyslieť alebo im dať minimálne čas. Ale tiež musím povedať, že som dosť spontánny človek. Dokážem sa rozhodnúť z minúty na minútu, bez zaváhania. A verím, že tie najkrajšie zážitky človek získa práve vtedy ak nič neplánuje a len tak sa nechá unášať situáciou. 

Samozrejme len tak sa nechať unášať celým životom by asi nebolo celkom zodpovedné. Spontánnosť ale nie je nezodpovednosť. Tou by bola jedine ak by sa ňou nechal viesť celkom nezodpovedný človek. 

Ja teda neviem ako spontánnosť vnímate vy, ale pre mňa je to skôr pozitívna vlastnosť (je to vlastnosť, alebo skôr spôsob života, či rozmýšľania?). Každopádne si však myslím, že ju treba vyvážiť inými vlastnosťami aby nám prinášala radosť. Napríklad môžem sa spontánne rozhodnúť ísť na výlet. Zo dňa na deň sa zbaliť a jednoucho ísť, ale na druhej strane musím vedieť kam ma moje prachy pustia (sotva pôjdem niekam do Indie, keď ani nemám na letenku). 

Najlepšie je robiť drobné spontánne rozhodnutia, ktoré nám alebo iným robia radosť. Lebo robiť niekomu radosť je úprimné a spontánnosť je úprimná. 

A úprimnosť je ďalšia vec, ktorá je pre mňa v živote veľmi dôležitá a podstatná a tak nejak ju už, tak ako ju dávam, očakávam aj od ostatných, ale to už je iná téma. 

Tak čo? Ako to máte zo spontánnosťou vy?

PS: V tomto článku som už toľko krát napísala slovo spontánnosť, že už aj môja klávesnica (tá, čo ti vyhadzuje návrhy slov sama a veľakrát ti prepíše správne slovo na totálnu blbosť) si ho zapamätala vo všetkých možných tvaroch. (no áno písala som to na mobile, keďže mi zasa raz odišiel notebook a ja som Vám už ten článok sľúbila a nechcela zostať dlžná)