Photo: Tom Loft (Tomáš Figura)
Earrings: ihlow
Ako dvadsiatnička som si samú seba ani nevedela predstaviť s tridsiatkou na krku. Ženy nad 30 boli pre mňa už tety. Predstavovala som si ich ako ženy v domácnosti, ktoré behajú okolo detí a manžela. Varia, perú, žehlia, večer si sadnú k telke a putia správy a po filme idú spať.
Potom ale prišla moja tridsiatka a ja som sa stále cítila na 18násť. Nemala som pocit, že by sa toho veľa zmenilo. Áno mala som dieťa, mala som muža, ale sama v sebe som bola stále tá istá osoba. Žiadne čísla, žiaden vek, iba ja, stále taká istá.
V živote sa mi stali veci, ktoré ma dosť poznačili a zmenili moje pozeranie na svet. Neboli to príjemné veci, ale pomohli mi vyzrieť, pochopiť a vďaka nim som zistila, že to na čom mi predtým záležalo nieje vôbec podstatné a naopak, že je veľa podstatnejších vecí. Dá sa povedať, že všetko zlé je na niečo dobré. A tak musím povedať, že vek ma predsa len zmenil, aj keď to bolo skôr skúsenosťami ako číslom samotným.
Vo svojom vnútri mám stále časť mňa, ktorú žiadny čas nezmení, to je tá podstata, to som ja sama. A potom v sebe mám to, čo prichádza s vekom. Niekto tomu môže hovoriť múdrosť, niekto dozrievanie.
Ako sa cítim ako 30tnička?
(nie nemám len tridsať, ale myslím, že takýto článok mám právo písať až teraz, keďže som si tých rokov po 30tke už zopár odžila)
(nie nemám len tridsať, ale myslím, že takýto článok mám právo písať až teraz, keďže som si tých rokov po 30tke už zopár odžila)
Nie nadarmo sa hovorí, že ženám po 30tke sa život ešte len začína. Tiež sa tak cítim. Akoby som dostala nový dych. Som to stále ja, len o niečo múdrejšia alebo skôr skúsenejšia. Som si istejšia svojimi názormi a všetko, čo bolo niekedy problém už problém nieje.
Niekedy boli časy, kedy som spomínala na minulosť a hovorila si, byť tam znovu, mať toľko isto rokov, ale vedieť to, čo viem dnes. A presne tak sa cítim. Akoby som bola v minulosti, mala toľko rokov ako niekedy, ale vedela toho viac.
Energie mám na rozdávanie (aj keď žúrky už teda nezvládam ako kedysi), a hlavne chuť do všetkého sa pustiť ako nikdy predtým. Mávala som nápady, mávala som chuť, ale nemala som odhodlanie a vieru v samú seba. To je to, čo už dnes mám a preto sa nebojím, že niečo nezvládnem. A tiež viem, že ak aj niečo nezvládnem, nezrúti sa mi celý svet, ale posunie ma to tam kam patrím, tam kde je moje miesto, a kde to bude nakoniec aj lepšie.
Na druhej strane si hovorím, koľko som mala ako mladšia času a možností, ale nevyužila som to. Dnes by som to využila celkom inak, ale už toľko času a možností zasa nemám. No napriek tomu mám stále pocit, že som na tom lepšie. Nemám síce toľko času, ale dokážem ho lepšie využiť. A možno nemám toľko možností, ale už viem ako s každou jednou naložiť.
Žena po 30tke - Superžena
Pripadá mi akoby ženám s vekom pribúdali superschopnosti. Naučili sme sa starať sa o deti a pritom stíhať vlastné koníčky. Byť na dvoch miestach naraz (toto pochopia hlavne mamičky viacerých detí), telefonovať a zároveň vyberať pračku a ešte k tomu sledovať deti ako si trebars umývajú zuby. Naučili sme sa nájsť si čas aj pri zozname prác napísanom na celej A4ke. Skrátka ovládame čas (aj keď stále máme pocit, že nič nestíhame).
Sme objaviteľky.
Aj keď som si myslela, že už som toho zažila veľa, je stále veľa vecí, ktoré začínam objavovať až teraz. Súšam nové veci, a bez strachu z neúspechu sa púšťam do nových projektov. Či už v práci, koníčkoch, alebo živote.
Vídíme budúcnosť.
Ako matka som nútená predpovedať, čo sa stane pár sekúnd dopredu a túto schopnosť sa mi darí využiť aj v iných oblastiach. Skúsenosti skrátka človeka naučia čo a kedy príde (aspoň orientačne).
Vieme byť krásne
Mladučké baby sú krásne, lebo skrátka sú krásne. Netvrdím, že ja som krásna, tvrdím, že všetky ženy sú krásne, len musia v sebe tú svoju krásu nájsť a nesmú sa jej báť. Musia v ňu veriť. A toto je tiež jedna z vecí, ktorá sa mi stala až po 30tke. Začala som veriť vo vlastnú krásu a tiež tomu, že ju máme všetky v sebe. Nie je to make-up ani, super oblečenie, čo nás robí krásne.
Ale zasa na druhú stranu po rokoch hľadania a skúšania som sa naučila ako tieto veci využiť vo vlastný prospech, takže sa dá povedať, že som našla krásu vo svojom vnútri a prišla na to ako pomôcť tej vonkajšej.
Strach zo starnutia a fyzický vek
Pred tridsiatkou som sa toho čísla desila. Po nej som pochopila, že je to naozaj len číslo. To neznamená, že sa teraz štyridsiatky nedesím :D
Stále neviem čo ma čaká, či sa predsa len zasa niečo nezmení. Čoho sa ale najviac bojím, je že moje telo už nebude vládať. Dnes sa stále cítim fit a dokonca som začala cvičiť (čo som nikdy pred tridsiatkou nerobila) a cítim sa tak lepšie ako predtým. Čo ale bude po 40tke? Pomôže mi cvičenie aj potom? To zistím až potom, a môžno o tom znovu napíšem podobný článok ako tento.
Aj keď sa teraz fyzicky cítim mladšie, predsa len nejaké stopy starnutia vnímam. Jemné vrásky pri očiach, na krku a tiež staršie ruky. Lenže vôbec mi neprekážajú, sú mojou súčasťou a nemám potrebu ich nejak kryť, alebo schovávať (aj keď na fotkách sú zjavne vyretušované, aj napriek mojej porsbe aby neboli - sorry Tomino, ale musela som ťa natret). Po nohách mám viditeľné žili (tie mi už Tomáš nevyretušoval :D) a keď mám ráno vstávať radšej idem spať už o ôsmej večer, lebo viem, že už nevládzem ťahať dvadsaťštvorky ako niekedy.
Povedala by som, že každý vek má nejaké proti ale aj veľa pre. Takže v každom veku človek nájde veľa pozitívneho. Teda neviem, čo v takej 80tke, ale tej sa možno ani nedožijem :D
Blázon na staré kolená
Toto si hovorím často. Menia sa mi názory, ale zostávajú stálejšie a som o nich presvedčenejšia. Skúšam nové veci, možno nie celkom vhodné k môjmu veku (napríklad skejt), ale o to viac ma bavia. Občas sa chovám ako dieťa, ale to som robila vlastne vždy, len to nebolo také pre druhých zarážajúce ako teraz (veď kto by sa čudoval, ak by na puberťáčka správala ako dieťa). Možno naozaj niekedy vyzerám akoby som bláznila na staré kolená, ale presne to je to čo ma na tomto veku baví. Môcť si dovoliť hocičo. Pretože už môžem a pretože ešte nemusím.
A touto vetou by som to ukončila, pretože si myslím, že presne ona je tá správna na záver. Nebojte sa teda starnúť, nebojte sa tridsiatky ani iného čísla, lebo každé vám dáva nové superschonosti, o ktorých ste dovtedy ani netušili.
PS: Na mojom insta (ihlow.sk) máte poslednú šancu sa zapojiť o diy náušničky aké mám aj na týchto fotkách s číslami alebo písmenami podľa vlastného výberu. Tak šup šup bežte sa mrknúťa možno aj vyhrať!
Ale zasa na druhú stranu po rokoch hľadania a skúšania som sa naučila ako tieto veci využiť vo vlastný prospech, takže sa dá povedať, že som našla krásu vo svojom vnútri a prišla na to ako pomôcť tej vonkajšej.
Strach zo starnutia a fyzický vek
Pred tridsiatkou som sa toho čísla desila. Po nej som pochopila, že je to naozaj len číslo. To neznamená, že sa teraz štyridsiatky nedesím :D
Stále neviem čo ma čaká, či sa predsa len zasa niečo nezmení. Čoho sa ale najviac bojím, je že moje telo už nebude vládať. Dnes sa stále cítim fit a dokonca som začala cvičiť (čo som nikdy pred tridsiatkou nerobila) a cítim sa tak lepšie ako predtým. Čo ale bude po 40tke? Pomôže mi cvičenie aj potom? To zistím až potom, a môžno o tom znovu napíšem podobný článok ako tento.
Aj keď sa teraz fyzicky cítim mladšie, predsa len nejaké stopy starnutia vnímam. Jemné vrásky pri očiach, na krku a tiež staršie ruky. Lenže vôbec mi neprekážajú, sú mojou súčasťou a nemám potrebu ich nejak kryť, alebo schovávať (aj keď na fotkách sú zjavne vyretušované, aj napriek mojej porsbe aby neboli - sorry Tomino, ale musela som ťa natret). Po nohách mám viditeľné žili (tie mi už Tomáš nevyretušoval :D) a keď mám ráno vstávať radšej idem spať už o ôsmej večer, lebo viem, že už nevládzem ťahať dvadsaťštvorky ako niekedy.
Povedala by som, že každý vek má nejaké proti ale aj veľa pre. Takže v každom veku človek nájde veľa pozitívneho. Teda neviem, čo v takej 80tke, ale tej sa možno ani nedožijem :D
Blázon na staré kolená
Toto si hovorím často. Menia sa mi názory, ale zostávajú stálejšie a som o nich presvedčenejšia. Skúšam nové veci, možno nie celkom vhodné k môjmu veku (napríklad skejt), ale o to viac ma bavia. Občas sa chovám ako dieťa, ale to som robila vlastne vždy, len to nebolo také pre druhých zarážajúce ako teraz (veď kto by sa čudoval, ak by na puberťáčka správala ako dieťa). Možno naozaj niekedy vyzerám akoby som bláznila na staré kolená, ale presne to je to čo ma na tomto veku baví. Môcť si dovoliť hocičo. Pretože už môžem a pretože ešte nemusím.
A touto vetou by som to ukončila, pretože si myslím, že presne ona je tá správna na záver. Nebojte sa teda starnúť, nebojte sa tridsiatky ani iného čísla, lebo každé vám dáva nové superschonosti, o ktorých ste dovtedy ani netušili.
PS: Na mojom insta (ihlow.sk) máte poslednú šancu sa zapojiť o diy náušničky aké mám aj na týchto fotkách s číslami alebo písmenami podľa vlastného výberu. Tak šup šup bežte sa mrknúťa možno aj vyhrať!
