Z koberca do fitka

Všetko sa to začalo na koberci v mojom mini bytíku 10minutovými wokoutmi. Vtedy som ani len netušila ako týchto 10 minút denne zmení môj život.

Začala som aby som oklamala zemskú príťažlivosť a pozdvyhla svoj zadok na miesto, kam podľa mňa ešte stále patrí. Miesto toho som si zdvyhla viac ako len môj zadok. Pravidelným cvičením som si zdvyhla svoje zdravie, sebavedomie podrážané rokmi trápenia, ale hlavne som si zdvyhla schopnosť byť šťastná. Boli časy, kedy som si myslela, že to už nedokážem, ... byť šťastná.

Sú ľudia, čo mi neveria, že obyčajné cvičenie má takú moc zmeniť človeka a to ako sa cíti. A pravda je taká, že ani ja som tomu neverila. Nieje to len o fyzickej kondícii, je to aj o zmene myslenia, o zmene vnímania seba samej a tiež o pocite, že sa dá to, čo sa predtým "nedalo". Dala som slovo nedalo do úvodzoviek, pretože to, že sa niečo nedá, bolo len v mojej hlave, rovnako ako to, že nemôžem a nebudem šťastná.

Tento článok ale mal byť o tom, ako som za z koberca prestretého v mini obývačke dopracovala do fitka, ktoré sa stalo niečo ako mojím druhým domovom. Začiatky nikdy nemusia byť veľké, nemusia znamenať veľa a dokonca ani dôvod nemusí byť nejak veľkolepý. Ono bohate stačí začať, a ak sa potom dostaví vášeň, poprípade výsledok, ktorý podnieti k vytvoreniu nového vyžšieho cieľa je jasné, že sa stalo niečo podstatné. Maličkosť ako 10 minút na koberci bolo práve to moje podstatné.

Bol to bod, ktorý začal cestu. Ale cesta nieje cestou ak nikam nevedie, ak nemá svoje pokračovanie.

S cvičením to u mňa bolo ako s čokoládou. Dajte niekomu ochutnať kocku a zaručene bude chcieť viac. A ja som chcela viac. Z 10 minút sa stala pol hodina, z nej hodina.

V tejto dobe mojim cieľom nebolo len spevnenie svalstva, ale aj objem a zvyšovanie váhy (cvičením s vlastnou váhou som síce spevnela, ale aj stratila na váhe a to pri mojich 50tich kg nebolo úplne to, čo by som chcela). Na to bolo len jedno riešenie. Váhy! Tak som utekala do športového obchodu (akurát sa blížili Vianoce) a pod stromček som si dopriala dva ketlebeli. 4 a 4 kg mi robili radosť a spoločnosť po dlhé dva mesiace, kým som si povedala, že 8 kilo asi naozaj nebude stačiť.

Aby bolo jasno toto píše niekto, kto pred pár rokmi do fitka vkročil len 2x a to pod ťažkým nátlakom kamošky. Vtedy som sa nechala ukecať, neskutočne som tam celú dobu trpela a hanbila som sa, a tak ako som tam pod nátlakom vošla, už som sa tam úplne dobrovoľne nikdy nevrátila.

Odvtedy som ani neuvažovala, že by som to niekedy skúšala znovu. Mala som z toho jemnú paniku.

Ale teraz som mala dôvod, chuť aj odhodlanie. A tak som tentoraz ukecala kamošku ja, a s malým srdiečkom, ale odhodlaním v tvári som vkročila, kam som myslela, že už nikdy nevkročím.

Ku podivu to nebolo až také hrozné. Určite ma na to pripravilo aj moje cvičenie doma a tiež pozeranie rôznych workoutových videí z fitiek. Kamoška to tam poznala, tak som sa zviezla na jej sebaistote. A zvyšok urobilo moje odhodlanie. Prežila som prvý krát vo fitku, ale to najťažšie bolo ešte len predo mnou.

Keď už som začala, musela som pokračovať. Vedela som, že ak to nechám príliš dlho odstáť, už na to nebudem mať odvahu. Do dnes nechápem ako som sa takto odhodlala, ale hneď na druhý deň som sa zobrala a do posilky išla celkom sama. Pre niekoho nič významné, ale pre stresera ako ja to bol veľký krok. A znovu ako pri domácom cvičení, to nebol len krok v športe, ale aj v osobnej sebaistote. Nemyslite si, že som sa miestami necítila trápne, že som vedela čo presne robiť, alebo že by som sa chvíľkami nechcela prepadnúť pod zem. Ale túžba makať na sebe a dosiahnuť svoj cieľ mi dávali silu. Podstatné pre mňa bolo stále si pripomínať prečo som tam prišla. Vždy, keď som mala chuť odísť, stačilo si spomenúť, prečo som tam a tiež že niesom jediná, čo sa mi aj časom potvrdilo.

Strašiak sa časom rozplynul. Vlastne dosť skoro. Zistila som, že fitko nieje plné dokonalých vymakaných ľudí, čo nechápavo pozorujú nováčikov, ale práve naopak. Je plné ustrašených nováčikov, ktorí pozorujú tých vymakaných ľudí s túžbou dotiahnuť to kam oni. A ani len oni niesú nijaký nafúkanci (aspoň nie, tí, ktorých poznám ja), ale skôr poradia a pomôžu ak treba, alebo si ťa nevšímajú a spokojne si idú svoje. Veď všetci sme tam prišli pre jedno, dobre si zacvičiť.

Určite (hlavne vo večších fitkách) sú niekde aj prípady, ktoré do posilky prišli za iným účelom ako cvičiť, ale to je skôr zábavné spestrenie, než ako nejaká prekážka (myslím, že o týchto špeciálnych cvičencoch Vám ešte napíšem jeden špeciálny článok).

Nebolo to jednoduché, ale zasa ani také náročné prejsť z domácich workoutov na tie v posilňovni. Postupne zisťujem, čo a ako a stále sa snažím zlepšovať. Ešte stále je veľa toho, na čo musím prísť, čo treba zlepšiť. Dokonca sú ešte stroje na, ktoré som sa neodvážila skúsiť. Ale čo nieje, bude. Viem, že áno, pretože už viem, že sa nestreiľa ak niečo nevieš. Podstatné je, že sa chceš učiť.

Ak aj ty uvažuješ, že skúsiš cvičiť vo fitku, ale stále ti bráni strach, či hanblivosť, zhrniem ti pár vecí, ktoré pomohly mne, aby som sa odhodlala a jednoducho tam šla:

1. NÁJDI SI CIEĽ

Nieje nič lepšou motiváciu ako cieľ, niečo prečo to chceš urobiť. Ako som písala vyžšie, nemusí to byť nič veľkolepé, postačí malinký podnet, ktorý ti ale dá chuť začať. Ak budeš vedieť, prečo si vkročila do fika, budeš mať stále dôvod prečo neutiecť!

2. PRIPRAV SA

Svet patrí pripraveným! Tak nejak sa to hovorí, nie? Ja som cvičila najskôr doma, takže som si zvykla na určité pohyby, a tiež som poznala niektoré cviky. Hneď ako som vedela, že chcem skúsiť fitko, našla som si na YouTube rôzne videá, kde som omrkla ako sa vlastne v tej posilke cvičí. Ako to tam vyzerá (aj keď každá posilka je iná, akú takú predstavu ti to dá), aké stroje tam môžem nájsť a samozrejme ako sa na nich má cvičiť. Tiež mi veľmi pomohli videá, ktoré ukazovali ako sa cvičiť nemá a teda kde neurobiť chybu a necítiť sa potom ako trubelo.

3. NÁJDI SI PARŤÁKA

V dvoch (alebo viacerých), to vždy ide ľahšie. Schovať sa na začiatku za niekoho je úplne najjednoduchšia vec, ktorou si človek vie pomôcť. Ideálne je samozrejme ísť s niekým, kto je vo fitku doma, alebo má aspoň aké, také skúsenosti, ale ani kamoš/ka, ktorý/á sa rovnako nevyzná ako ty je tiež dobrý/á ako morálna podpora.

Ak nemáš nikoho, kto by do toho šiel s tebou, možno by pomohlo dohodnúť si hneď na začiatok trénera. Ten ti nielen pomôže prekonať stres, ale aj ťa správne naučí kde, čo a ako. Len to teda stojí peniaze.

4. PRIPOMÍNAJ SI

- že niesi jediný/á, ktorý/á tam je dnes možno prvý krát

- že aj ostatný sú tam aby si zacvičili, nie niekoho hodnotili

- že nikto z nich nieje dokonalý a všetci raz začínali rovnako ako teraz ty

- že to čo chceš, je dôležitejšie, ako to, či sa niekto na teba pozerá alebo nie

- že všetci ľudia sme len ľudia, niesme horší ani lepší, sme len my

5. NAHOĎ SA

Tento bod možno vyznie trochu smiešne, ale je naozaj veľmi nápomocný. Necítiť sa dobre znamená automatické zníženie sebaistory a to môže všetko pokaziť. Niesom za zbytočné nakupovanie, ale dopriať si nový športový outfit na povzbudenie nieje nikdy zlé. Okrem toho, že je to vlastne istým spôsobom nutnosť, mať športové oblečenie, je to aj o tom, že sa človek cíti krajšie a pohodlnejšie ako v starých handrách. Hlavne my ženy, všakže?

6. ZVOĽ SI SPRÁVNY ČAS

Toto tiež nevyzerá nijak významne, ale je to veľmi podstatné. Určite si vyber čas kedy sa ti lepšie cvičí a samozrejme čas, o ktorom vieš, že ho budeš môcť dodržiavať. Nieje to predsa len o jednorázovej návšteve fitka. Dopredu si urči čas, kedy sa nebudeš môcť vyhovárať, že ho nemáš, pretože tzvoja myseľ si bude hľadať všemožné výhovorky, aby nakoniec nikam ísť nemusela, to mi ver!

Ak je tvojím največším nepriateľom strrach z ľudí, odporúčam (ak sa to samozrejme dá) ísť skoro ráno, alebo v čase obeda. Posilky bývajú otvorené častokrát už od 6tej a takto ráno sa nechce veľa ľuďom vstávať. Cez obed sú zasa ľudia predsa na obede, takže je tam prakticky mŕtvo.

Začať v čase, kedy je vo fitku málo ľudí je skvelý štart a ak by ti tento čas aj nevyhovoval dlhodobo, časom si na cvičenie tak zvykneš, že pár ľudí navyše si už ani nevšimneš.

Tak a toto bola story o tom, ako som zdvyhla svoj zadok z koberca a preniesla ho do fitka, kde sme sa spolu s ním pekne udomácnili. A viete čo? Je nám tam viac než dobre. A hneď ako dopíšem tento článok, sa tam ja aj môj zadok pekne vyberieme znovu. Dúfam, že aj tebe pomohlo môj článok prekonať obavy z fitka a .... vidíme sa tam :)