Nútený social media detox, alebo ako som našla pokoj

Ak sledujete môj instagram alebo facebook, tak už možno viete, alebo minimálne tušíte, čo sa mi stalo.

PRIŠLA SOM O MOBIL

Ukradli mi ho na ulici za bieleho dňa takmer z ruky.Všetky fotky, všetky kontakty, všetok prístup k sociálnym sietiam boli zrazu preč. Dnes je doba, kedy sa telefóny stávajú natoľko dôležité, že ak Vám ho vezmú je to horšie akoby Vám odsekli ruku. Je to akoby Vám niekto vzal hlavu.

Poznámky kde, kedy a kam mám ísť, budík, kedy mám vstávať, všetko zrazu muselo ísť inak. Žiadne lajky, žiadne správy. Zrazu som zostala odrezaná od sveta. V prvej chvíli vo mne zostal veľký chaos. A musím povedať, že to prišlo vo fakt dosť nevhodnej chvíli, kedy som sa chystala na veľký životný krok a bolo treba toho veľa vybaviť. Niečo na čo som čakala niekoľko rokov (až desaťročí) sa zrazu zdalo stratené.

Našťastie v kritických situáciách si tak nejak podvedome zapnem núdzový režim a miesto stresovania a zúfalého pobehovania z miesta na miesto začnem systematicky riešiť jeden problém za druhým.

Najskôr som si overila u bratranca (policajta) ako a čo môžem urobiť, keď mi niekto ukradol mobil. Potom som doma cez počítač zablokovala všetko čo sa dalo a všade zmenila heslá (Google účet, mail, banka, sociálne siete, skrátka všade kde to šlo). Potom som si u operátora vymenila simku. Toto šlo na moje prekvapenie celkom jednoducho. Žiadne poplatky, jednoducho starú simku zrušili a dali mi novú s rovnakým číslom. Potom som cez fb oznámila známym, že nemám na nich kontakt a že sa mi len tak nedovolajú. Toto bol nečakane dobrý ťah, pretože vďaka nemu mám teraz telefón späť.

(kolega mi preposlal príspevok jednej pani, ktorá ho našla a hoci bola obrazovka totálne rozmlátená  telefón sa mi vrátil). 

STRATENÁ V REALITE

Z virtuálneho sveta, v ktorom som bola doslova ponorená (dnes si to uvedomujem, dovtedy som to vôbec netušila) ma niekto vytrhol a doslova hodil do reality. Bola som nútená začať vnímať ľudí, ktorý kráčali okolo mňa, zvieratá, stromy, počasie... skrátka reálny svet. Je to ako keď 3 dni sedíš pred telkou a zrazu niekto príde a vypne ti ju.V miestnosti zostane neuveriteľné ticho a prázdno. Akoby tam nikdy tak prázdno nebolo. A ty ešte ďalšiu pol hodinu sedíš a pozeráš na čiernu obrazovku a čakáš, čo bude teraz. Presne tak som sa cítila po tom ako mi vzali mobil. Stále som na niečo čakala, na nejaký podnet, správu od niekoho, skrátka na niečo. No nič neprišlo, len to ticho a prázdno. 

Vedela som, že musím vyriešiť veľa vecí, len som nevedela, kde začať. Inokedy jednoduché minutové záležitosti zrazu zneli tak zložito. Bolo treba sa preobjednať u zubára. Čo spraví normálne človek? Zavolá a zmení si termín. Nemala som číslo ani telefón. Číslo som si musela nájsť na nete a od mamy som zavolala. Neskôr som si zohnala starý (extrémne predpotopný) mobil, na ktorom ani len internet nefungoval, ale volať sa dalo, takže aspoň niečo.

Síce som od virtuálnej reality nebola celkom odrezaná (na počítači som sa dostala na fb), ale bolo to akoby som pre ostatných zrazu nebola. Pre doplnenie obrazu o situácii, na počítač sa dostanem len zriedka, keďže moji chalani sú malí závisláci. Buď za ním sedia, alebo ho radšej ani nezapínam, lebo za ním sedieť budú.

STRATENÝ SEN

Asi najviac mi chýbal instagram. Bola som zvyknutá zdieľať všetko na storkách vo feede. Skrátka čokoľvek behom dňa sa nejakým spôsobom dostávalo medzi ľudí a ja som mala pocit, že som skrátka v spojení s niekým, napojená na sieť, ako napojená na dýchací prístroj.

Ale teraz ma zrazu niekto odpojil a mne sa nejak ťažko dýchalo. Musela som to robiť sama. Nádych a výdych. A len čistý reálny vzduch, žiadne náhrady. Nemôcť sa podeliť o niečo čo sa mi zdalo zaujímavé bolo v celku deprimujúce. Je to akoby ste sa dozvedeli nejakú nenormálnu novinu a nemohli ju nikomu povedať. 

Bol to zvláštny pocit, ale nebolo to to najhoršie.

Na insta mám viacej ľudí, ktorých nemám nikde inde. To znamená, že som sa nemala ako s nimi spojiť. Najhoršie boli nedokončené konverzácie. Nezodpovedaná otázka, nedoriešené stretnutia. Všetko sa ako by zaseklo a zastavilo v jednej sekunde. Svet šiel ďalej, len ja som v ňom nebola. Mala som polo-dohodnutých niekoľko stretnutí, ktoré som nevedela či budú alebo nie.
A tak som už prestávala veriť, že sen na ktorého splnenie som čakala naozaj dlho a mal sa stať skutočnosťou už čoskoro, nebude.


ZÁZKRAKY NA POSLENÚ CHVÍĽU
Vždy som mala veľkú smolu, ale na druhej strane, vždy sa mi dialo niečo, čo iný nazývajú šťastie v nešťastí. Ja tomu hovorím zázrak na poslednú chvíľu.
Čakala ma cesta do Brna za mojim malým/veľkým snom. Kým som neprišla o telefón, všetko bolo na dobrej ceste. Bola som dohodnutá s človekom, ktorý mi mal tento sen pomôcť uskutočniť. Už stačilo len potvrdenie, zabookovať si ubytko, kúpiť lístky, zbaliť sa a vyraziť.
Ibaže toto všetko sú veci, ktoré som bola zvyknutá robiť cez mobil. pár klikmi je všetko hotovo. Jasnačka, že internet je aj na počítači a prakticky všetko sa dá aj tam, až na ten instagram.
Ako som ale mala kupovať lístky na bus, či ubytko, keď som nemala potvrdené to najdôležitejšie. Nevedela som, či tam mám vôbec ísť a kam presne to mám ísť.
Našťastie sa našla dobrá duša (ďakujem Deniska), cez ktorú som sa deň pred plánovaným odchodom dostala na svoj insta a spojila sa aj s osobou, s ktorou som potrebovala. Všetko sa potvrdilo, dostala som adresu a cez počítač vybavila všetko ostatné.
Ako to ale vždy býva, musí sa mi do cesty stavať celý vesmír. A tak zrazu (aj keď to už bolo dávno dohodnuté) mi nemal kto strážiť deti. Ale aj to sa nakoniec, tak nejak samo a na poslednú chvíľu vyriešilo. Možno ma vesmír chcel odhovoriť, alebo len chcel aby som si to naozaj zaslúžila. Ale ja si skôr myslím, že len chcel zistiť, či o to naozaj stojím. A ja som stála.
Brno sa teda nakoniec konalo. 

SEN SPLNENÝ + NIEČO NAVYŠE
Aký sen som si to šla splniť, to sa dozviete neskôr, v nejakom inom článku. (nebojte bude to čoskoro)
Podstatné je, že aj keď som to už videla ako nemožné, dalo sa to. Bez telefónu, bez sociálnych sietí, bez virtuálnej reality. Jednoducho ako niekedy, kedy som nepotrebovala volať kamošom, že im zavolám, jednoducho som vedela kde ich nájdem a vždy ich aj našla. Kedy nebolo treba čítať statusy a pozerať 1000 fotiek aby som vedela, čo sa komu prihodilo, kedy sme ja jednoducho rozprávali.
Svet bol tak nejak ozajstnejší. Nie fejk čo sa na nás tvári z instagramu, nie falošné citáty iných, ktoré vešiame na facebook, ale skutočné pravdy, ktoré nás naučil život.
Byť bez telefónu a netráviť hodiny na sieťach bolo tak oslobodzujúce ako objavovať nové svety. A pritom to bol len svet, ktorý tu bol stále, náš svet, na ktorý nevedomky zabúdame so svietiacou krabičkou v ruke. Navštíviť Brno, sama, bez toho aby som pozerala do mobilu miesto na svet bol ten ozajstný zážitok. Stretala som ozajstných ľudí a ľudia si všimli, že ich naozaj vnímam, nielen spôsobom, 5 min. odlepenie zraku od mobilu.
Našla som istý pokoj v duši. Určite na tom mal veľký podiel ten môj sen, ale rozhodne aj to, že som nepotrebovala stále niekomu niečo posúvať, dokumentovať. jednoducho som si to užívala. Nepotrebovala som na niečo odpovedať, niečo sledovať, nebála som sa, že mi niečo utečie (aj keď je pravda, že som vedela, že táto neaktivita ma bude stáť zopár followerov :D). Už ma netrápil ten neustáli vnútorný nepokoj, čo ďalšie pridať, kam sa pozrieť, čo odpísať. Jednoducho som bola, dýchala, vnímala a žila. Nie niekde na nete, ale skutočne. A prvý krát po dlhom čase som naozaj ŽILA.

NÁVRAT - NENÁVRAT
Ako som si dala opraviť telefón, v mnohých veciach sa mi zasa svet zjednodušil. Na druhej strane ma tak trochu desil návrat do sveta, z ktorého ma vytrhli a ja som uvidela, že je život je o niečom inom. Úprimne, vôbec sa mi nechcelo znova pozerať na instagram, a už vôbec tam znovu existovať. Bola som na nejakú dobu neviditeľná. Zmizla som a tak sa mi to aj páčilo. Nefotila som každý svoj krok, nepotrebovala som už ukazovať svetu svoj k.. , ehm teda tvár. Chcela som si niečo nechať pre seba.
Predtým by som nevydržala a hneď Vám všetkým vyzvonila, najlepšie v priamom prenose), čo za sen sa mi podarilo splniť si, ale teraz. Je to moje tajomstvo a ja som rada, že ho mám. Jasné, že Vám ho nakoniec vyzvoním, jasné, že vás budem otravovať zo svojim ksichtom (zasa), ale už to nikdy nebude také ako predtým. Vidím svet už inak. Je to ako keď Neo zjedol tú lentilku, už nikdy svet nebol ako predtým. Už nebolo cesty späť. A ja som rada, že som si vybrala tú správnu lentilku.


Koniec koncov je na každom akú lentilku si vyberie, ale jedno je isté. Pravda, je vždy tá lepšia voľba. Lož (v akejkoľvek podobe) je vždy len dočasná a nikdy nestojí za to.
Som späť v internetovom svete, ale už sa nenechám vtiahnuť dnu, tak aby som zabúdala na ten skutočný, a ak môžem vysloviť jednu radu: Nežite tam, skutočný svet je predsa len krajší. Nepotrebuje filtre, ani hrané fotky, nepotrebuje zachytávať len to krásne. Pretože, ten kto naozaj žije vie, že aj zlé veci patria k životu a sú mnohokrát prospešnejšie ako tie dobré. (kto zažil vie).

PS: Tento článok by si pýtal fotky z Brna, ale tie nemám. Brno mi zostane v srdiečku v pamäti a tak je to aj dobre. Toto sú fotky z môjho bežného dňa. Nič špeciálne, nič konkrétne nevyjadrujúce, skrátka len fotky.