Dream come true

Rozhodnutie začať si plniť sny nebolo žiadnym novoročným rozhodnutím. Prišlo už minulý rok. Bolo to spontánne rozhodnutie, ktorého som sa nevzdala do dnes.

Mám veľké sny, vždy som snívala vo veľkom. Ale začať treba od maličkostí a ja som začala práve snami, ktoré som mala na dosah ruky, stačilo sa načiahnuť.

Prečo som si ich teda nesplnila skôr? 

Vždy sa našiel dôvod, prečo to odložiť, prečo je niečo dôležitejšie. A toto je podľa mňa najväčšia prekážka pri plnení svojich snov. Myslieť na iných je pekné, ale kto potom bude myslieť na teba!? Že sú dôležitejšie veci, to je jasné. Vždy boli a vždy aj budú. Ak si človek nesplní svoje sny tu a teraz, tak potom nikdy.

Ale na toto som musela prísť sama. Trvalo mi to dlhšie, ale teraz aspoň viem, že som na to všetko pripravená. Som pripravená vziať si od života aj ja trochu svojho šťastia.

Prvý splnený sen

Prvým mojim , nazvime to "menším", snom bolo mať zelené vlasy.

Bláznivý nápad, ktorý na počudovanie vôbec nevznikol za mojich punkáčskych čias. Bolo to už dávno predtým. Asi som bola "divnodieťa" a vyrástlo zo mňa "divnožieňa". Odjakživa mi v tom mať zelené vlasy niečo bránilo a ja som nikdy nešla proti tomu. Až kým som minulý rok neuvidela na instagrame výzvu kaderníctva YOU hairstyle, že hľadajú modelky, ktoré by vyskúšali zelenú farbu. To bolo ako znamenie, ako volanie. A tak som šla do toho. Hneď ako som sa uvidela zo svojimi zelenými vlasmi, som vedela, že toto som ja. A aj keď už práve teraz zelenú farbu na hlave nemám (je to škoda, ale tieto farby sa dosť rýchlo vymývajú), viem, že si ju určite dám zas.

Druhý splnený sen

Tento článok ale mal byť o mojom druhom splnenom sne. Pre tento sen som si musela (alebo chcela) zájsť až do Brna. Prekonala som na môj vkus trochu viac prekážok (toto ste si mohli prečítať v predchádzajúcom článku), ale bol to naozaj sen, ktorý trval dlho. Pre niekoho by nebolo zložité si ho splniť. Pre mňa to bolo trochu zložitejšie, no som rada, že som to pre seba urobila.

Vždy som ako "divnodieťa" obdivovala rôzne podivné existencie. Vážne, deti na prechádzke zo škôlky sa ich báli a ja som si hovorila (tiež ako jedna z nich), aký zaujímavý ľudia.

V 18tke sa mi tento sen takmer splnil, keď môj tato bol ochotný venovať mi ho na narodky, ale nejak sme sa nakoniec nezhodli a z darčeka nič nebolo. Aj tak dobre, pretože ešte som na to nebola pripravená.

Neskôr, keď už som pripravená bola nemala som dosť peňazí, nemala som nikoho vhodného kam si preň ísť. A tak stále dokola. Znova som nachádzala dôvody prečo to neurobiť.

OK nebudem Vás už naťahovať, ak ste na to doteraz neprišli (alebo si dopredu nepozreli fotky), tak je to tetovanie. Dnes je už pomaly vzácnosť nájsť dospelého človeka "nepočarbaného" - ako hovorí moja mama. Ale aj tak pre mňa to nieje nejaký módny výstrelok, ani opičenie sa po niekom. Celkovo nemám rada, ak som v niečom rovnaká ako niekto iný (to bude tá moja "divnopovaha" už od detstva), ale v tomto si nemyslím, že by po svete chodili dvaja rovnaký ľudia (ibaže by to chceli naschvál). Tetovanie je pre mňa niečo ako otlačky prstov, tiež ich máme všetci, ale každé sú jedinečné. Tak ako tetovania (ok, teraz môžete namietať, že ak si dá 10 ľudí spraviť to isté predkreslené tetovanie, tak ho rovnaké mať budú, ale aj tak ho nikto nebude mať celkom rovnako na rovnakom miest s inými rovnakými tetovaniami).

Ide sa na to

To čo pre mňa tetovanie znamená, ako si ho správne vybrať, ako si vybrať človeka, ktorý Vám ho spraví, o tom som už písala (v tomto článku). Toto všetko stojí na začiatku (a ja som si tento začiatok dôkladne a dlho pripravovala), kým sa všetko začne diať. Skutočne diať.

A tak som skončila s lístkami na autobus, zabookovanou izbou a batohom na chrbte na Trnavskej stanici. Plná očakávaní a predstáv a tiež s vedomím, že minimálne jeden človek ma za toto ukrižuje.

Nuž ale stála som tu a bola pripravená splniť si ďalší sen. Noha vkročila do autobusu a ja som vedela, že už sa sem nikdy nevrátim rovnaká.

Cesta zbehla rýchlo, a cestovalo sa mi príjemne. Aj napriek tomu, že som skôr vlakový tip. Tušila som len veľmi približne kam mám ísť, ale intuitívne sa mi podarilo celkom dobre nájsť cestu (ak teda nepočítam, že som omylom nastúpila na električku, ktorá šla presne opačným smerom a potom sa musela vracať :D). Podarilo sa mi aj nájsť obchod, kde som si mala vyzdvihnúť kľúče od ubytovania. Bola to vlastne záložňa, v ktorej na mňa čakal chlapík s veľkou šedivou bradou a vzhľadom starého ostrieľaného motorkára. Bol ale veľmi milý, dal mi kľúč a poprial mi príjemný pobyt.

Budovu, ktorú som hľadala som našla hneď, zato hľadanie správnych dverí, do ktorých patria kľúče bola už iná zábava. Zasa ale pomohla intuícia (síce som najskôr zazvonila vedľajším susedom). 

No a potom už som sa mohla dať do kľudu, teda aspoň tak ako to len šlo. Byt bol krásne zariadený a ja som sa tam cítila fakt dobre. Urobila som si pokojný večer, taký keď človek je len sám zo sebou a svojimi myšlienkami. Vypla som a prišla na veľa vecí, ktoré si potrebujem vo svojom živote urovnať.

Druhý deň ráno som si spravila totálne "instaraňajky", ktoré som si nemala na čo nafotiť, tak som si ich miesto toho v pokoji vychutnala a zjedla. Poviem Vám celkom dobrý pocit, pustiť sa do jedla hneď ako ho položíte na stôl.

Takmer som môjho "správneho človeka" nenašla. Musela som zazvoniť na niekoľko zvončekov, ale nemohla som to vzdať, keď už som bola tam. Na zvonenie posledného zvončeka odpovedala mladá slečna a tá ma poslala na správne miesto. Dvere mi otvoril dlhovlasý (Keď má vlasy po ramená, hovorí sa tomu dlhovlasý?) mladý chalan. Umelecká duša už na pohľad. Trochu som bola nervózna (predsa len prvá kérka a ešte som na ňu tak dlho čakala). Porozprávali sme sa, dohodli sa čo a ako. Potom sa pustil do kreslenia a počas toho ako kreslil sme ešte stihli prebrať kopec vecí. A ja som sa utvrdila v tom, že toto je naozaj ten človek, ktorého dielko chcem nosiť na svojom tele do konca života. 

Nemýlila som sa ani v tom, že ho nakreslí presne podľa mojich predstáv.
Sú to moje milované bylinky. Skorocel a kamilky. Nevybrala som si ich náhodou, každá má pre mňa svoj význam a dokonca aj to koľko stoniek majú a ako vyzerajú má všetko svoj význam. Ten si ale sebecky nechám sama pre seba. Prezradím Vám len, že skorocel hojí rany a každý je tam aby vyhojil jednu moju ranu na duši. Samozrejme len dú veľkú, pretože to by som asi mala málo miesta na tele, ak by som chcela vyhojiť každú menšiu ranku, čo ma v živote postretla. A kamilky sú zasa to pozitívne, spomienky na pekné veci. Pretože podľa mňa dobré a zlé patria k sebe a vlastne aj to zlé je nakoniec dobré na to aby sme boli silnejší, múdrejší a lepší.
Aj keď som sa bála a nevedela si predstaviť ako veľmi to bude bolieť (nie nebolelo to veľmi, teda mňa nie), jednou vecou som si bola istá. Chcela som si to pretrpieť. Posledný krát si zažiť bolesť (aj z tetovania aj zo spomienok na spomínané rany) a potom zabudnúť, alebo sa skôr zmieriť s tým, čo sa mi stalo a nájsť pokoj na duši.

Pokoj
Možno neuveríte, ale to sa aj stalo. Doslova som si vychutnala každý jeden ťah, ktorý sa mi nenávratne vryl do kože (a hej nedostala som žiadne protibolestné masti ani som si nedávala lieky od bolesti a podobné veci, ktoré mi radili známy kým som tam šla), prežila si všetko, čo ma trápilo v myšlienkach znovu (samotné tetovanie trvalo asi tak 3 hodiny ak som to správne zrátala) a nakoniec sa stalo to, čo som chcela.

Cítila som to, čo už dlho nie. Pokoj a spokojnosť. Vyrovnanosť. Akoby som za svojim starým životom urobila čiaru. Všetko zlé sa mi zmenilo na skúsenosť a vedenie, všetko dobré zasa na akýsi balzám na dušu. Určite k týmto pocitom prispel aj detox od sociálnych sietí (o tom som písala v tomto článku), no vo veľkej miere za tento môj pokoj mohlo práve tetovanie.
Moja mama hovorí, že som sa dala počarbať (mimochodom dodnes ho nevidela, niežeby som jej ho nechcela ukázať, ale hnevá sa a ani ho nechce vidieť), ale pre mňa toto "pošpinenie" bola vlastne očista. To čo "zašpinilo" telo, očistilo dušu.

A aby som zasa nebola až tak prehnane poetická, je to skrátka fakt pekný obrázok, ktorý budem hrdo nosiť. Okrem toho som si zvolila práve také miesto, ktoré je jednoduché v tom, ako ho skryť, alebo naopak ukázať. Takže je len na mne či ho budem ukazovať alebo nie. Nechcela som celkom skryté miesto, aby to šlo jednoducho ukázať, ak by som chcela. Ale tiež som chcela misto, ktoré ľahko zakryjem aj vecami, ktoré bežne nosím.

No a ak by niekto chcel vedieť, kto toto (pre mňa rozhodne) krásne dielko spáchal, tak je to tento skvelý, talentovaný a extrémne šikovný chalan. Volá sa Darek a je (aspoň myslím, že tam stále funguje) z Brna. Dám Vám sem jeho instagram, lebo naozaj stojí minimálne za pozretie, ale určite aj za sledovanie.

Hovorí sa, že jedno tetovanie nikdy nieje dosť, že kto s ním raz začne, bude aj pokračovať. Ja mám na teraz dosť, ale ruku do ohňa za to nedám, že ma niekedy ešte niečo nenapadne. Alebo, že sa mi ešte nestanú nejaké "zlé veci", a ja si budem musieť dať dorobiť ešte zopár nejakých tých stoniek skorocelu.

PS: Ak ste sa prečítali až sem dolu, nakoniec tohoto neobvykle dlhého článku (všimloa som si v poslednom čase, že píšem síce menej, ale o to ldhšie články), tak mi teda skúste napísať či máte aj vy nejaké tetovanie, poprípade aký to bol pre Vás zážitok si ho dať.